Je agresívne správanie dedičné?

Asi každý z nás sa počas života stretol s nejakým agresívnym jedincom. Väčšinou sú agresormi muži, ale ani kruté ženy nie sú výnimkou. Ale prečo je práve ten človek agresívny a nie vy? Samozrejme, každý má nejaký ten skrytý spúšťač, no väčšina ľudí sa však dokáže ovládnuť. Väznice na celom svete sú plné vrahov a agresorov s nulovými výčitkami a s pokojným svedomím. Čítala som niekoľko zaujímavých štúdií o genézach násilníkov a vrahov.

Väčšina sa venovala len rodičom a prostrediu, v ktorom jedinec vyrastal, so záverom, že takmer 85% násilníkov pochádza z násilného prostredia. No a tu sme sa nejako zasekli, lebo síce máme pravdepodobný záver, že dieťa, ktoré je vystavené krutému zaobchádzaniu alebo vyrastalo v takom prostredí, pravdepodobne bude mať sklony k takému istému správaniu. Otázka by mala byť možno položená- U koho to agresívne, kruté, tyranské, násilné správanie začalo? Kto bol na začiatku tohto reťazca a prečo práve ten človek? Ale čo keď je agresorom dieťa, ktoré je obklopené láskou a porozumením, ale napriek tomu sa bije, útočí na mladšie deti, ubližuje zvieratám... A milujúci rodič hľadá príčiny a odpovede a zároveň sa obáva o budúcnosť svojej ratolesti.

A milujúci rodič hľadá príčiny a odpovede a zároveň sa obáva o budúcnosť svojej ratolesti.

Pred pár rokmi mi moja lektorka hovorila o veľmi zaujímavej konštelácii, ktorú viedla. Zúčastnili sa jej rodičia, obaja milujúci, vzdelaní ľudia, ktorí mali veľký problém so svojim 5-ročným synom. Odkedy sa naučil rozprávať, sny sa zmenili na nočné mory. Takmer každú noc vykrikoval, že všetkých pozabíja. Rodičia selektovali, čo chlapec pozeral a čo sa mu čítalo. Nič nepomáhalo. S chlapcom začali chodiť k psychoterapeutovi, ktorý odporučil vyskúšať rodinné konštelácie, keďže mal aj on s nimi pozitívne skúsenosti. Na konštelácii sa neriešil tento chlapec, ich syn, pretože riešiť sa môžu len tí, ktorých situácia ťaží a chceli by ju zmeniť.

Konštelácia poukázala na zaujímavú skutočnosť a vniesla svetlo tam, kde už roky bola tma. Dedko matky dieťaťa bol počas druhej svetovej vojny odvelený na ostrovy v Tichomorí. Máloktorý vojak rozpráva o hrôzach, ktoré prežije. Všetko si zavrie do tajnej zásuvky v hlave. Ale tá Pandorina skrinka len čaká a čaká, kým ju niekto otvorí. Takto to bolo aj u dedka. Prišiel po vojne domov a žil ďalej. A o hrôze, ktorú zažil, nepovedal nikomu, až kým sa ho priamo na to jeho vnučka, deň po konšteláciách, nespýtala. A dedko sa rozhovoril. Dedkov tábor bol napadnutý japonskými vojakmi, z ktorých jeden vbehol s nožom v ruke práve do stanu, kde ležal práve on, zranený. Mal šťastie, lebo mal pri sebe zbraň s niekoľkými nábojmi. Predtým, ako nepriateľa zastrelil, ten stihol na neho ešte niečo zakričať. Tých zopár slov mu utkvelo navždy v hlave. Po preklade nikdy nepátral. Uložil to do svojej Pandorinej skrinky. Myslím, že preklad asi tušíte...Všetkých vás pozabíjam... A noci sa opäť stali pokojnými pre celú rodinu. Naskakujú vám zimomriavky? Zdá sa vám to neuveriteľné?

Rodinné konštelácie poukazujú práve na nespracované zložité situácie a nezriedka otvárajú Pandorine skrinky našich predkov.

Alexandra Alexander