Nový rok, nové predsavzatia?

Chceli by ste niečo zmeniť vo vašom živote, ale neviete sa k tomu “dokopať”? Poviete si, že začnete od pondelka, potom to preložíte na prvého v mesiaci a nakoniec, veď aj od prvého januára sa dá začať, nie? Prvé dva týždne sa držíte vášho predsavzatia, akékoľvek už bolo, po mesiaci už nachádzate výhovorky a po dvoch mesiacoch ste už aj zabudli, že ste si nejaké predsavzatie dali. Takto to ide celý život. Zamysleli ste sa niekedy, prečo je také namáhavé dokončiť, čo ste si predsavzali?

Začiatkom januára je celý internet zaplavený rôznymi štatistikami a článkami o predsavzatiach. Vraj viac ako 84% ľudí poruší, alebo sa vzdá svojich novoročných predsavzatí počas prvého mesiaca. V mojom prípade, keďže sa poznám, tak sa predsavzatiami ani nezaťažujem. Veď načo sa stresovať? Predsavzatia ma nikdy veľmi nenadchýnali, ale predstava naučiť sa niečo nové, tak to rozhodne áno.

Zamysleli ste sa niekedy, prečo je také namáhavé dokončiť, čo ste si predsavzali?

Výroba mydielok, astrologický kurz, výroba sviečok, kurz šitia, kurz fotografovania, výroba bižutérie, španielčina, maďarčina, taliančina, salsa. To nie je zbierka kurzov, na ktoré som sa prihlásila, zámerne píšem, že prihlásila, počas celého života. Toto je ukážka jedného môjho projektovo aktívneho roku v čase mojej rannej mladosti. Pri niektorých som zotrvala pár lekcií, niektoré takmer dokončila, lebo boli krátke. Všetky ma neuveriteľne nadchli, pokúpila všetku dostupnú literatúru a materiály, celá nadšená nabehla na kurz a prvá prekážka alebo neúspech (v mojich očiach) a kurz sa ocitol na čiernej listine mojej absencie.

Až keď som sa začala venovať konšteláciám, tak som sa začala zamýšľať, prečo sa pre všetko tak veľmi nadchnem, ale aj malá prekážka ma dokáže úplne z koľaje nadšenosti odstaviť. Pátrala som v minulosti a aj moja mama potvrdila, že som sa takto správala odmalička. S nadšením a zápalom som sa nahrnula do veľa aktivít, ale pri ničom som nevydržala. Téma na konšteláciu ako vyšitá.

V mojom prípade sme nemuseli hľadať príliš hlboko, odpoveď bola v generácii mojich rodičov. Moja mamina je nekonfliktný, veľmi obľúbený človek. Pomáha každému a ľudia o nej len veľmi pekne rozprávajú. Byť obľúbená a nápomocná, bol v detstve jej záchranný mechanizmus. V čom? Deti robia veci, veľakrát nevysvetliteľné, aby si zaistili miesto v rodine, aby si vyslúžili pozornosť, čo v ich myslení je transformované za lásku. A čo to má spoločné so mnou? Jej záchranný mechanizmus sa u mňa prejavil ako strach z neúspechu, preto som pri prvej prekážke, radšej projekt vzdala, aby som nesklamala rodičov, že v tom nie som dobrá. Časom som sa stala profesionálkou v obhajovaní samej pred sebou, prečo som v niečom nepokračovala, nie to ešte dokončila.

Konštelácia mi pomohla porozumieť, že to nezačalo mnou, ale môže to u mňa skončiť. Projekty stále milujem, stále sa vrhám plnou parou do toho, čo ma nadchne, ale dnes už sa nevzdám ani pri prvej, ani pri druhej prekážke. A dokončený projekt mi prináša veľký pocit zadosťučinenia, lebo už nepotrebujem pochvalu, ani sa nebojím, že ma niekto prestane milovať, len pretože sa mi niečo nepodarí. Môj manžel by mohol o mojich cukrárskych a renovačných pokusoch (doslovne) napísať knihu. Ale o tom niekedy inokedy.

Alexandra Alexander